Dobrý deň, priatelia. 

Prinášam so sebou prianie toho najlepšieho do nasledujúceho roka, mnoho nezabudnuteľných zážitkov, verné priateľstvá a toľko skvelých kníh, že ich ani nestihnete všetky prečítať. 

Zároveň prikladám aj nasledujúcu kapitolu k DT. Snáď sa bude páčiť. Sari, LH, ďakujem za komentáre k predošlej kapitole. :) 

Kapitola nebetovaná

„Hadrian, zoznám sa so Sebastienom Lerouxom. Sebastien, toto je Hadrian Cashore.“ Predstavila Janette Hadriana hneď ako vstúpili do kaviarne.

„Rád ťa spoznávam, Hadrian.“ Mladý Francúz mu s priateľským úsmevom podal ruku. Stisk mal pevný a modré oči úprimné, pričom pôsobil dojmom zásadového človeka. Myseľ mal pred Hadrianom chránenú, na čo si Hadrian ešte len zvykal, no nezostávalo mu iné než sa cez to preniesť. Aj napriek sympatickému zovňajšku na ňom Hadrian cítil čosi, čo ho dráždilo. Rokmi vytrénované inštinkty mu hovorili, že ľudia neboli vždy takí svätí ako sa na prvý pohľad zdalo. Nebolo to o tom, že by Hadrian neveril, že existovali ľudia bez postranných úmyslov. Omnoho jednoduchšie a rozumnejšie proste bolo predpokladať, že sa ho niekto napáli a pripraviť sa na najhoršiu variantu.

„Potešenie je na mojej strane.“ Odvetil Hadrian zľahka. Sebastien sa otočil ku dvojici dievčat, ktoré postávali za ním a ujal sa ďalšieho predstavovania.

„Hadrian, Janette, toto sú Fleur Delacourová a Evonna Carreau.“ Predstavil dievčatá. Hadrian pochopil, že v najbližších minútach ich čakalo suché vymieňanie si zdvorilostných fráz a vzájomné predstavovanie, a tak sa rozhodol ten čas využiť, aby si dvojicu dievčat v pokoji prehliadol. Na pár otrepaných fráz mu stačilo minimum sústredenia.

Fleur Delacourová bola o tri roky staršia než on, pričom bola práve vo veku, kedy u nej začínal naplno prepukať proces dospievania. Rysy mala stále detsky okrúhle, no už sa u nej črtal výzor dospelej ženy. Nutne podotknúť, že nádhernej ženy. Krv víly sa u nej prejavila naozaj ohromujúcim spôsobom. Vlasy, dokonale rovné, jej v súvislom zlatom vodopáde spadali až pod pás, závideniahodne lesklé a husté. Tvár mala až bolestivo krásnu. Podarilo sa jej dosiahnuť, aby aj s výraznou bradou a vystupujúcimi lícnymi kosťami pôsobila pôvabne a jemne. Keď dospeje, bude oslnivá. A na dôvažok jej v nebesky modrých očiach žiarili ambície a inteligencia, vďaka čomu Hadrian vedel, že dosiahne všetko, čo si zaumieni. Tejto žene sa nikto nepostaví do cesty. Pokiaľ sa nájde niekto, kto odolá jej kráse, zmetie ho svojou inteligenciou a ľstivosťou. Istá Hadrianova časť sa tešila na ten deň, keď ju stretne o pár rokov neskôr.

Vedľa oslňujúcej Fleur stála mlčky druhá dievčina. Čierne vlasy jej siahali len tesne nad plecia, pričom sa, k nespokojnosti svojej majiteľky, neposlušne krútili. Bola nízka, približne v Hadrianovom veku, tichá, na prvý pohľad takmer až zakríknutá. Jediné, čo na nej bolo skutočne zaujímavé, čo Hadriana dokázalo zaujať aj vo Fleurinom tieni, boli jej oči. Oči podivného fialkastého odtieňa, ukrývajúce intelekt ostrý ako britva a železnú myseľ. Práve vďaka tým očiam Hadrian skĺzol pohľadom z Fleur a zostal zahľadený na drobné čiernovlasé dievča. Možno že uchvacujúca Fleur Delacourová nevedomky prišla práve s človekom, ktorý bude jedného dňa schopný súperiť s ňou. Možno dokonca s tým jediným človekom v miestnosti, ktorý toho bude niekedy schopný s pravidlami hry, ktoré kráska zlatovlasá nastolila.

A nakoniec tu bol Sebastien Leroux. Jeho bližšie preskúmanie si nechal nakoniec, radšej pozoroval, keď ľudia jeho pohľad nevnímali a Hadrianovi neuniklo, že Sebastien sa rovnež rozhodol prehliadnuť si nováčika, ktorý sa motal okolo jeho najdrahšej priateľky.

Sebastien mal svetlé vlasy, niekde medzi hnedou a špinavou blond, v závislosti na tom, aké svetlo na ne dopadalo. Pleť mal zdravo opálenú, no aj napriek zjavne dlhému času strávenému na slnku bol stále pomerne bledý. Hnedé oči mal živé, energické a vľúdne a pri pohľade na Janette aj plné obdivu a citov, ktoré, žiaľ, zrejme prehliadali obaja. Bol dostatočne vysoký na to, aby Janette nepôsobila v jeho blízkosti prehnane vysokým dojmom, ako sa jej to často stávalo. Jeden na druhého sa hľadeli so zaľúbením, a predsa sa zdalo, že ani jeden nemal potuchy o citoch toho druhého. Pre Hadriana bolo nepochopiteľné ako mohli byť dvaja ľudia takí ignorantskí voči vlastným emóciám. Sebastien sa k Janette sa správal s takou jemnosťou a opatrnosťou, akoby sa bál, že by mohla kedykoľvek s krikom utiecť a už sa nevrátiť.

Ťažko povedať, či bolo ich šťastím alebo smolou, že Hadrian nebol človekom, ktorý by sa púšťal do záležitostí iných ľudí.

Nakoniec sa s nimi zoznámila aj Isabeau. Janette, podobne ako predtým Hadrianovi, nepovedala nikomu z trojice o tom, že stará žena je čarodejnica. Dokonca ani Sebastianovi, ktorý o nej vedel snáď všetko, keďže boli spolu v kontakte už od čias Rokfortu. O to väčšie prekvapenie pre nich všetkých bolo, keď sa im predstavila menom, ktoré používala kedysi.

„Comtesse Le Verrier!“ vydýchla Fleur zbožne. Sebastien s Evonnou onemeli šokom.

„Vy ste manželkou Jeana-Clauda Cousteaua!“ dodala plavovlasá čarodejnica zapálene.

„Áno, týmto všetkým som kedysi bývala, moja drahá. A viem to, že ty si poslednou dedičkou kráľovnej Rhiannon.“ Prehovorila Isabeau. Fleur po jej slovách zbledla a strhla sa, akoby jej Isabeau vlepila facku a jej nadšenie sa vytratilo. Zatla čeľusť a stisla pery, zjavne otrasená a nahnevaná slovami starej čarodejnice. Aj samotného Hadriana prekvapilo, že sa Isabeau rozhodla zaútočiť takto prudko a nečakane. Rana pod pás obyčajne nebol jej štýl.

„Krháľovná Rhiannon s našou rhodinou nechce mať nič spoločné.“ Odvetila Fleur chladne. Čím rozladenejšia bola, tým výraznejšie sa prejavoval jej už tak dosť silný francúzsky prízvuk.

„A predsa jej tvoja matka slúži ako posol a neskôr, keď vyrastieš, preberieš túto úlohu ty.“ Ozvala sa Isabeau. Fleur prudko pokrútila hlavou, až sa jej dokonalá stiebristá hriva rozstrapatila.

„Neprheberiem! Nebudem slúžiť žene, ktorhá sa na mňa prhi každej prhíležitosti hľadí ako na odpad, bez ohľadu na to, či je alebo nie je mojou rhodinou!“ odvetila ostro.

„Odpusťte mi, že vás prerušujem, no kto je kráľovná Rhiannon?“ ozval sa Hadrian po chvíli mlčania, keď sa dve čarodejnice len navzájom pozorovali. To meno mu prišlo nejasne povedomé, akoby naň už niekde narazil, no nevenoval mu dosť pozornosti na to, aby si ho zapamätal. Pekelne ho to škrelo.

Prekvapivo mu odpovedala dievčina s fialkastými očami.

„Kráľovná Rhiannon je vládkyňa víl. Podľa všeobecne uznávaného rozdelenia sú dva druhy víl: temné a svetlé. Tým svetlým vládne Rhiannon, kým temným Maeve. Rhiannonina jediná dcéra, princezná kráľovstva víl, sa rozhodla vzdať sa svojho titulu, keď sa proti vôli kráľovnej vydala za čarodejníka.“ Odvetila. Fleur na ňu uprela prekvapený pohľad.

„Odkiaľ to vieš? Rhiannon sa postarhala, aby o našom neželanom prepojení nikto nevedel.“ Zamračila sa. Dievča s fialovými očami len pokrčilo plecami.

„Predpokladám, že Maevina vnučka by to mala vedieť.“ Po jej slovách nastalo hrobové ticho. Isabeau sa, na Hadrianovo prekvapenie, po chvíli pousmiala, nerozhodená tým faktom. Evonna len prikývla, akoby to očakávala.

„Vedeli ste o mne aj o Fleur a postarali ste sa o to, aby sme sa tu takto stretli a dozvedeli sa o sebe.“ Skonštatovala. Isabeau prikývla.

„Si rovnako múdra ako tvoja matka. Kedysi, keď som sa ešte snažila zachrániť čarodejnícky svet, som hľadala vaše matky. To, že ste sa mi takto ocitli v ceste, beriem ako znamenie.“ Prehovorila.

„Ale prečo?“ opýtala sa Evonna.

„Medzi vašimi rodmi už dlho vládlo nepriateľstvo. Rhiannon aj Maeve sú prastaré, no ani im neprajú zmeny, ktoré sa odohrávajú vo svete. Víly s každou generáciou strácajú svoju silu. Temné víly sa čoraz väčšmi strácajú, ukrývajú sa hlboko v lesoch, kde sa k nim nikto nedostane a kde sa postupne znižujú ich počty a ich moc sa stráca v ničote. A aj svetlé víly postupne slabnú, vydávajú sa za čarodejníkov a ich rodové línie zanikajú. Čoskoro sa vašou jedinou zbraňou stane krása, ktorá už taktiež nie je tým, čím bývala.“ Pozrela sa na Fleur, ktorá sa po jej slovách podráždene, ba priam až urazene zamračila.

„Vílou som len z jednej štvrhtiny, preto som nezdedila všetok ich pôvab, no moja starhá mama bola nádherhná, moja matka je prhekrhásna a o matke starhej mamy ani nemusím hovorhiť.“ Hrdo zodvihla bradu. Isabeau sa jemne pochmúrne usmiala.

„Videla si Rhiannon, drahá. Kedysi, v dobách, na ktoré sa už väčšina víl nepamätá, boli mnohé také nadpozemsky krásne a mocné ako ona.“ Odvetila jednoducho.

„Matka mi rozprávala príbehy, ktoré jej kedysi rozprávala Maeve. Príbehy z čias ešte pred narodením Merlina. Svet bol v jej príbehoch iný, mágia mocnejšia, magických bytostí bolo viac a boli silnejšie a nadanejšie. Maeve tiež verí, že mágia postupne zaniká.“ Dodala Evonna.

„Víly si šepkajú, že aj Rhiannon je o tom prhesvedčená.“ Priznala napätá Fleur po chvíli ticha.

„Ľudí, ktorí si to myslia, je tiež dosť.“ Ozvala sa Janette, čím všetkých prekvapila. Vrhla neistý pohľad na Sebastiena, ktorý sa na ňu povzbudzujúco usmial.

„Počas štúdia na Rokforte sme ja a Sebastien robili taký malý mimoškolský výskum. Sebastien vo Francúzsku, ja v Británií. Všetko sa to začalo, keď som v Bystrohlavskej veži narazila na jeden z výskumov Roweny Bystrohlavovej, ktorý naznačoval, že mágia každou generáciou takmer nebadateľne slabla. Postupne som sa tým začala zaoberať, hľadala som v knihách, rozprávala som sa s kentaurami, prechádzala som ostatné Bystrohlavovej výskumy a zároveň aj výskumy iných čarodejov, ktorí skúmali mágiu. Keď som o tom napísala Sebastienovi, rozhodol sa podať mi pomocnú ruku. Hoci sme svoj výskum nikdy nedokončili, všetko nás viedlo k tomu, že mágia skutočne slabla.“ Janettin pevný hlas sa na konci vytratil, keď sa jej do očí vkradla neistota.

„Prečo ste s výskumom prestali?“ opýtal sa Hadrian.

„Narazili sme na jeden z výskumov Slizolinovho vnuka. Často sa tam odvolával na Slizolinov dlhoročný výskum, ku ktorému sme sa nevedeli a ani nechceli dostať. Výsledkom ale bolo, že muklorodení čarodejníci by sa nemali miešať s čistokrvnými. Vraj prinášame nový druh mágie, ktorý škodí mágií, ktorá pochádza z čarodejníckych rodín. Aj Bystrohlavová písala o tom, že naše mágie sa líšia. Sú výrazné rozdiely medzi svetlou, temnou a mágiou muklorodených, ktorú ona označovala ako neutrálnu. Lenže nikdy netvrdila, že je vzájomné miešanie sa škodlivé.“ Zakončila potichu. Hadrian pozoroval ako jej Sebastien upokojujúco položil ruku na plece. Janette sa vďačne usmiala, stále sa však nevrátila ku svojej predošlej dobrej nálade. Mohol byť toto dôvod, pre ktorý sa jej Sebastien nikdy nevyznal zo svojich citov?

„Čo si o tom myslíš ty, Hadrian?“ prekvapila ho Janette otázkou.

„Nikdy som o ničom takom nepočul. Hoci predpokladám, že by to mohol byť dôvod, pre ktorý čistokrvní čarodejníci začali zbrojiť proti muklom narodeným.“ Dávalo by to zmysel. Čistokrvní, najmä tie temné rody, ktoré boli s tradíciami späté najsilnejšie, sa zabehnutých poriadkov držali veľmi pevne. Možno ani nevedeli, prečo vlastne muklorodených nenávideli a možno to len tušili.

Pohľadom sa stretol s planúcim pohľadom Sebastiena. Ruku ochranne držal okolo Janettiných pliec, ktorá v jeho objatí náhle pôsobila drobne a krehko. Hadrian sa zamračil a vrhol pohľad na Isabeau, ktorá mu len potvrdila, čo si myslel. Predpokladal, že si dvojica jeho slová vysvetlila inak než plánoval.

„Sme stále priatelia?“ opýtal sa Janette priamo. Dievčina zmätene zažmurkala.

„Prečo sa to pýtaš ty mňa?“ opýtala sa slabo.

„Pretože viem, že napriek všetkému, čo som ti povedal, očakávaš z mojej strany opovrhnutie. Práve z mojej strany.“ Dodal tvrdo. Keď sa naňho uprel Janettin prekvapený, nechápavý pohľad, zaťal čeľusť.

„Vy čarodejníci, bez ohľadu na to, či ste čistokrvní alebo muklorodení, dokážete prehliadnuť všetko, pokiaľ vám oči zalepí dostatočne vysoký titul a majetok. V tomto sa čarodejníci ani v najmenšom nelíšia od muklov. Keď sa budeš nabudúce trápiť tým, že ťa pošlem do horúcich pekiel kvôli tomu, že ťa pár idiotov označilo ako nehodnú, skús si spomenúť, kým som ja sám. Pokiaľ si na to zabudla, som decko bez rodiny, domova a majetku. Dokonca aj teraz, keď ma uznali ako dediča bohatstva, o ktorom som v živote nič nepočul, nemám nič, kým sa môj poručník nerozhodne inak. A tu podotýkam, že môj poručník nemá najmenšiu potrebu akokoľvek mi pomáhať, čo mi už láskavo dal na vedomie.“ Zakončil tvrdo. Janette zahanbene sklopila pohľad, no v tvári sa jej predsa stále zračili pochybnosti, zakorenené dlhými rokmi odmietania a posudzovania. Budú musieť prejsť ešte dlhú cestu, kým si Janette uvedomí, čo všetko v sebe ukrýva a aký veľký je jej skutočný potenciál.

„Takže sme priatelia? Stále?“ ozvala sa Janette. Toto bol jej krok vpred. Prejaviť city a byť úprimnou. V oboch prípadoch to bolo pre ňu náročné.

„Chceš, aby sme boli?“ opýtal sa Hadrian s nadvihnutým obočím. Preč bol chlad, s ktorým na ňu prehovoril predtým. Otvorenosť a úprimnosť budú aj pre neho najnáročnejšie.

„Ja vždy.“ Takmer zašepkala Janette.

„Tak potom sme priatelia.“ Usmial sa Hadrian. Janette mu úsmev trochu neisto opätovala.

Hadrian pohľadom spočinul na Isabeau, ktorá ho pozorovala s rozjasneným pohľadom a spokojným úsmevom. Zaujímalo by ho, čo jej behalo hlavou. Isabeau bola majstrovskou hráčkou, Hadrian sa od nej ešte mal čo učiť.

„Máte ešte tie staré výskumy?“ opýtal sa Hadrian Janette a Sebastiena. Rýchlo pokračoval s vysvetlením, aby opäť nedospeli k nedorozumeniu.

„Je tu pár bodov, na ktoré by som sa chcel pozrieť. Neviem, či v čarodejníckom svete existuje ekvivalent krvných alebo DNA testov?“ spýtavo sa pozrel na Isabeau.

„Existujú, no je to forma pokročilejšej mágie.“ Informovala ho stará čarodejnica.

„Sú to umenia ďaleko mimo tvoj dosah, chlapče.“ Ozval sa Sebastien. Hoci hlas nemal priamo posmešný, bolo v ňom čosi, čo ho dráždilo. Akoby sa rozprával s chlapcom, ktorý sa silou mocou snažil správať ako dospelý.

„Aj mimo tvoj?“ zareagoval Hadrian okamžite. Cítil Sebastienovu moc. Bola solídna a silná, prúdila do okolia s istotou a ľahkosťou, no nebola skutočne mocná. Nadpriemerná, ale nie výnimočná.

„Pošlem ti všetko, čo som za tie roky zozbierala.“ Ozvala sa Janette, kým stihol prehovoriť ktokoľvek ďalší.

„Budem ti vďačný.“ Prehovoril Hadrian. Neuniklo mu, že Sebastien chcel pokračovať, no stačil jeden Janettin pohľad, aby ho účinne umlčala. Medzi Hadrianom a Sebastianom hlboké priateľstvo asi nikdy nevznikne. Niežeby to Hadriana nejako zvlášť trápilo.

„Akým spôsobom celá táto záležitosť ovplyvní naše životy?“ ozvala sa Evonna, keď sa situácia upokojila.

„Ja sa nemienim stať krháľovniným poskokom.“ Prehovorila Fleur so zovretými perami.

„A moja mama mala dobrý dôvod na to, aby utiekla. Pokiaľ ma stará mama nájde, dostanem sa do veľkých problémov. Nie som plnohodnotná víla a nemám ani šancu, že sa u mňa niekedy prejavia rodové schopnosti z matkinej strany.“ Priznala Evonna. Pre Maeve bola len príťažou.

„Ja so Sebastianom budeme mlčať. Som ochotná zložiť Neporušiteľnú prísahu.“ Ozvala sa Janette. Sebastien sa po jej slovách zamračil, no potom prikývol.

„Pokiaľ vás to upokojí, zložím sľub.“ Pridal sa k Janette. Fleur stále s neústupčivosťou v tvári pevne prikývla. Evonna chvíľu váhala, no potom aj ona pomaly pritakala.

„Je to síce trochu tvrdé opatrenie, ale v poriadku. Takýmto spôsobom si môžem byť istá, že budeme v bezpečí.“ Súhlasila.

„Nemá zmysel, aby som rovnež zložila Neporušiteľnú prísahu. O vašom tajomstve som vedela už celé roky a až doposiaľ som ho strážila. Nie je nikto, komu by som o tom chcela povedať.“ Ozvala sa Isabeau. Hoci odmietla zložiť ich prísahu, nikto proti tomu nenamietal. Bola to koniec koncov Isabeau Le Verrier, bez ohľadu na to, či sa rozhodla žiť ako mukel alebo nie, všetci sa stále dobre pamätali na to, kým bola v skutočnosti. A potom sa všetky pohľady obrátili na Hadriana.

„Najskôr mi vysvetlite, čo je Neporušiteľná prísaha.“ Požiadal ich napäto.

„Pri Neporušiteľnej prísahe sa zaväzuješ svojou mágiou a svojím životom, že za každých okolností dodržíš jej znenie.“ Vysvetlila Janette potichu.

„A ak ju poruším?“ opýtal sa Hadrian, hoci už vopred poznal odpoveď.

„Pokiaľ nie si mocný, prídeš o mágiu. V opačnom prípade ťa tvoja vlastná mágia zabije, pokiaľ prísahu porušíš. Dokonca ani Veritasérum ťa neprinúti hovoriť, keď si sa zaviazal Neporušiteľnou prísahou.“ Odpovedala mu Isabeau. Hadrian sa zhlboka nadýchol. Na toto mal jasnú odpoveď, bez ohľadu na to, čo si o tom pomyslia ostatní. Ponaťahoval si prsty na rukách a nenápadne začal prebúdzať mágiu vo svojom vnútri, pripravujúc sa na problémy.

„Nie. Toto neurobím. Máš moje slovo, že budem mlčať, no nie som ochotný prisahať na svoju mágiu ani na svoj život.“ Odvetil Hadrian pevne.

„To si taký zbabelý alebo taký zákerný?“ opýtal sa Sebastien tvrdo. Pohľad, ktorý na Hadriana vrhol, bol pichľavý a zúrivý, no Hadrian sa nepoddal.

„Odmietam zložiť Neporušiteľnú prísahu. Nedostal som možnosť odmietnuť, pričom mi môžete veriť, že toto tajomstvo pre mňa nie je dostatočne cenné na to, aby som preň riskoval život. A už vôbec nie mágiu.“ Mágia bola všetkým, čo mal. Urobí všetko preto, aby ju ochránil.

Očakával, že Sebastian bude tým, kto sa naňho vrhne ako prvý. Keď prudko švihol prútikom a vrhol na Hadriana kliatbu, ktorú chlapec nepoznal, hladko sa jej vyhol. Janette zmrzla, nerozhodná v tom, na koho stranu sa postaviť, Evonna sa stiahla, len pozorujúc, čo sa stane a hoci Fleur inštinktívne vytiahla prútik, neurobila nič. Avšak to, čo nikto z nich nečakal, bola moc, ktorá náhle vystrelila z Hadrianových vystretých rúk. Ani Janette, hoci počula výpočet Hadrianových schopností, nemala tušenie, čo to vlastne znamenalo. Sebastian nemal šancu ubrániť sa, keď ho Hadrianova mágia obalila a účinne omráčila. Janette pri pohľade na nehybné telo svojho milovaného vykríkla.

Hadrian sa razom ocitol zoči voči trom namiereným prútikom. Ruky sa mu triasli vypätím a oči priam žiarili mocou, ktorá sa drala na povrch. Zachovať pokoj a nebrániť sa bolo preňho v tej chvíli nesmierne náročné, chápal však, že by ich nemohol poraziť. Sebastien nečakal protiútok, lenže trojica už videla, čoho bol schopný. Kým nezaútočí ako prvý, oni pravdepodobne tiež nevyšlú nijakú kliatbu. Stačil mu však náznak kúzla, aby sa na ne vrhol a cestu von si prerazil.

„Upokojte sa!“ prísny Isabeauin hlas preťal miestnosť ako plesknutie biča.

„Skloňte prútiky! Okamžite! Hadrian, upokoj svoju mágiu.“ Prikázala neúprosným tónom. Po prvýkrát, odkedy ju Hadrian poznal, sa vôkol nej zavlnila mágia. Práve dotyk tej divokej nesmiernej sily ho prinútil pritiahnuť ruky naspäť k telu a nasilu v sebe udusiť prebudenú mágiu. Možno bol mocný, no tomu, čo v prúdoch pryštilo z Isabeauinho tela, sa rovnať nemohol. Zostal hlboko znepokojený možnosťou, že by sa Isabeauin hnev mohol jedného dňa obrátiť jeho smerom.

Trojica čarodejníc zložila prútiky. Na Janette bolo zrejmé, že mala strach. Z väčšej časti sa obávala o zdravie svojho bezvedomého priateľa, no bolo jasné, že časť z neho spôsobila ukážka Hadrianovej moci. Fleur bola rovnež znepokojená a podozrievavá, no vďaka prostrediu, v ktorom vyrástla a viere vo vlastnú moc pocítila skôr rešpekt a iskričku závisti. Zato v očiach Evonny videl len zvedavosť a ostražitosť, avšak nie pred Hadrianovými schopnosťami ako skôr pred Hadrianom samotným. Isabeau bola jednoducho podráždená.

„Nemusel si ho omráčiť.“ Adresovala výčitku Hadrianovi.

„Rovnako dobre som mu mohol urobiť niečo omnoho horšie.“ Odvrkol podráždený Hadrian.

„V mojom dome nebude nikto nikomu ubližovať!“ zavrčala Isabeau výhražne.

„Mal v pláne prinútiť ma prisahať.“ Odvetil Hadrian defenzívne.

„Myslíš si, že by som mu to dovolila? V mojom dome sú moji hostia v bezpečí. O tebe, Hadrian, to platí stonásobne. Patríš do mojej rodiny.“ Ignorovala pohľad, ktorý na ňu Hadrian uprel a bez prútika vrhla kúzlo na ležiaceho Sebastiena. Mladík sa pomaly začal prebúdzať, spočiatku dezorientovaný, no potom priam zúrivý. Chcel vyskočiť na nohy a vrhnúť sa na Hadriana, no zarazil ho prudký náraz mágie, ktorý prišiel z nečakaného smeru. Pohľad na Isabeauinu postavu sršiacu mocou ho vydesil a naplnil bázňou. Múdro sa stiahol, pomaly sa postavil a ostal mlčať.

„Osobne sa zaručujem za Hadriana. Nijakú prísahu dnes zložiť nemusí.“ Prehovorila stará čarodejnica tónom, ktorému sa nikto neodvažoval vzdorovať.

„Zarhučujete sa len za Hadriana?“ opýtala sa Fleur. Nemienila sa vzpierať jej slovám, len chcela vedieť, či jej sľub zahŕňal aj Bystrohlavčanku, ktorá sama dobre nepoznala. Isabeau pár sekúnd trvalo než odpovedala.

„Len zaňho. On jediný je mojou rodinou a tým aj mojou zodpovednosťou.“ Odvetila pevne.

„V takom prhípade žiadam, aby ste vy dvaja zložili prhísahu.“ Ukázala na Janette a Sebastiena.

„Čože? Dobre vieš, že by som to nikomu neprezradil!“ vybuchol Sebastien neveriacky.

„Lenže ja tú istotu nemám.“ Ozvala sa Evonna, keď Fleur zaváhala.

„Pokiaľ odmietnete zložiť Neporušiteľnú prísahu, vymažem vám spomienky.“ Dodala neúprosne.

„Decko ako ty je na takú pokročilú mágiu príliš neskúsené.“ Odvrkol Sebastien.

„Osobne na vás aplikujem kúzlo Obliviate, pokiaľ sa preň rozhodnete.“ Ozvala sa Isabeau skôr než sa Evonna stihla ohradiť pred urážkou.

„Prečo nevymažete spomienky jemu?“ kývol Sebastien na Hadriana. Zášť v jeho hlase nebolo možné prehliadnuť. Odpoveď mu poskytla Fleur.

„Pokiaľ mu verhí Comtesse Le Verrier, verhím mu aj ja. Okrhem toho si nemyslím, že by to malo želaný efekt. Prhi tých, ktorhí ovládajú okulumenciu, je to vždy nárhočnejšie.“ Podotkla.

„Okulumenciu? To decko?“ ozval sa Sebastien neveriacky. S odfrknutím si Hadrina premeral.

„Možno je schopný povolať svoju mágiu aj bez prútika, no okulumencia je priveľmi náročný odbor pre decko vychované v muklovskom sirotinci.“ Tvrdil presvedčene.

„Nie v prípade, že je pre teba rovnako prirodzená ako dýchanie.“ Ozvala sa Janette potichu. Sebastien na ňu uprel neveriacky pohľad.

„Tým mi chceš povedať, že to dieťa je okulument?“ opýtal sa neveriacky.

„Všetko tomu nasvedčuje.“ Prikývla. Nespomenula ďalšie Hadrianove nadania, hoci bolo nad slnko jasnejšie, že jej prelietavajú mysľou.

„Zložíte Neporhušiteľnú prhísahu alebo sa vzdáte svojich vedomostí?“ opýtala sa Fleur, čím ich úspešne prerušila.

„Zložím Neporušiteľnú prísahu.“ Odvetila Janette bez zaváhania.

„Ste si tým isté? Mne môžete dôverovať. Prisahám, že vaše tajomstvá nevyzradím.“ Snažil sa to zachrániť Sebastien. Podobne ako Hadrianovi aj jemu sa priečila predstava ohroziť sa takýmto spôsobom.

„Nič viac než prísahu od teba nežiadam.“ Odvetila tvrdo Evonna. Sebastienov pohľad potemnel, no pochopil, že s ňou nepohne. Fleur by možno zlomil, koniec koncov sa už poznali celé roky, ale na vnučku kráľovnej temných víl nemal nijaký vplyv.

„Dobre. Zložím Neporušiteľnú prísahu.“ Prikývol neochotne.

„Comtesse Le Verrier, budete naším strhážcom?“ požiadala ju Fleur.

„Budem.“ Riekla pevne. Jej slovám dali silu prúdy mágie, ktoré stále mocne sálali z jej hrdého tela.

Začali sa pripravovať na prísahy.

Hadrian sa v ten deň stal prvýkrát svedkom skladania Neporušiteľnej prísahy. Úprimne dúfal, bez ohľadu na to, nakoľko bol ten zážitok fascinujúci, že to dlhú dobu znovu nezažije. Spôsob, akým sa rubínová mágia prísahy ovinula vôkol magického jadra prítomných čarodejov, ho uchvacoval a desil zároveň. Väčšina obradu bola za hranicami jeho schopnosti vidieť mágiu, no hrubý obraz pochopil rýchlo.

Chvíľu sa pokúšal rozlúsknuť spôsob ako sa zbaviť Neporušiteľnej prísahy, no na nič neprišiel. Pokiaľ dokázal vidieť, zdalo sa, že bola na magické jadro napojená spôsobom, že ju mohla pretrhnúť len spolupráca strážcu a toho, komu bola prísaha zložená.

Zošalel by, keby na sebe denne cítil váhu Neporušiteľnej prísahy. Urobil by pravdepodobne všetko preto, aby sa jej zbavil. Isabeau to vedela. Rozumela zdeseniu, ktoré sa v ňom ozvalo, keď ho chceli prinútiť zložiť prísahu. To, že sa ho zastala a nedovolila im zatlačiť naňho tvrdšie, jej nezabudne. Vedomie, že ho niekto chránil, bolo preňho také nečakané a prekvapivé, že ho to rozochvievalo ešte hodiny potom, čo sa vytratil z Čierneho kocúra.

„Máme to za sebou. Teraz, pokiaľ súhlasíte, si posadáme za jeden stôl a strávime spolu pár hodín. Všetci sa potrebujeme po tomto napätom začiatku upokojiť.“ Rozhodla Isabeau. Nečakajúc na odpoveď – nikto by sa jej beztak neodvážil odporovať – sa vybrala do kuchyne, aby odtiaľ ako správna hostiteľka priniesla niečo na pohostenie. Hadrian vstal spolu s ňou a nasledoval ju. Nezastavila ho, čo bral ako dobré znamenie.

„Plánuješ odísť?“ opýtala sa ho, keď osameli za dverami kuchyne. Podala mu do rúk tanier, aby ho podržal, kým naň naberala koláče. Hadrian priam hmatateľne cítil ako sa jej mágia postupne sťahovala naspäť do magického jadra a uzatvárala sa.

„Nikomu by nepomohlo, keby som ostal. Sebastien voči mne nepociťuje práve najvrúcnejšie emócie a momentálne mi ani dievčatá nedôverujú.“ Odvetil úprimne. Ranilo ho, že aj Janette sa stránila jeho pohľadu, no rozumel tomu.

„Sebastien má na ňu veľký vplyv, no umúdri sa. Uvidíš.“ Uisťovala ho Isabeau. Hadrian prikývol, hoci tomu celkom neveril. O tomto sa teraz nechcel zhovárať.

„Nie som si istý, čo robiť so všetkým tým, čo som tu dnes zistil.“ Priznal otvorene. Isabeau sa naňho pátravo zahľadela počas toho ako mu vzala z rúk už plný tanier a vymenila ho za prázdny.

„Potom s tými informáciami nerob nič. Raz ich možno využiješ, no v blízkej budúcnosti to nebude.“ Poradila mu jednoducho. Hadrian s miernym úsmevom prikývol. Isabeau sa zaňho zaprisahala, že ich tajomstvo nevyzradí, čo Hadrian plánoval dodržať. Pokiaľ to nezahŕňalo zákaz menšieho výskumu, bol s tým spokojný tak ako to vyšlo.

„Od záležitostí víl sa budem držať stranou.“ Prisľúbil.

„A dobre urobíš. Zaručila som sa za teba, že si necháš ich tajomstvá pre seba. Toto je boj, ktoré si obe musia vybojovať samé.“ Varovala ho. Hadrian opäť prikývol.

„Do tohto sa miešať nebudem. Nedá sa poprieť, že Fleur je vílou a ako takú ju aj budem brať, no nebudem brať ohľad na to, z akej línie pochádza.“ Sľúbil. Vedel, aký je to pocit, keď ho ľudia posudzovali len na základe toho, odkiaľ pochádzal. Jemu to ľudia robili celé detstvo a nezmenilo sa to ani po jeho príchode do čarodejníckeho sveta. Preukáže im aspoň túto službu.

Isabeau sa súhlasne usmiala a mierne prikývla na znak súhlasu. Odbremenila ho od druhého taniera, tentokrát plného croisantov a položila ho na tácku k džemu a maslu, ktoré nachystala.

„Pomôžeš mi ešte pripraviť čaj a kávu?“ požiadala ho. Hadrian, ktorý nebol v kuchyni prvýkrát, bez zaváhania vykročil k čajníku, nalial doňho vodu a položil ho na varič. Medzičasom, kým sa voda zohrievala, začal chystať všetko potrebné na silný čierny čaj, ktorý Isabeau obľubovala. Samozrejme, pri jej čiernom čaji nemohlo chýbať mlieko. Hosťom ponúkala aj med a hnedý cukor. Ona mala čaj rada čierny ako asfalt s trochou mlieka na zjemnenie, horký a taký silný, že by prebudil aj mŕtveho. Isabeau milovala čaj, v ktorom našla zaľúbenie, keď sa presťahovala do Británie a ako správna Francúzka nikdy nepohrdla dobrým vínom.

„Vieš, že tu si vítaný kedykoľvek, bez ohľadu na to, kto je vnútri.“ Uisťovala sa Isabeau. Hadrian s netradične jemným úsmevom prikývol.

„Viem a nesmierne si to cením.“ Odvetil úprimne. Uvedomoval si, že keby ju dotlačil do toho rozhodnutia, Isabeau by radšej vyhodila ostatných než jeho. Tá predstava mu pripadala priam absurdná, no v hĺbke duše vedel, že by to preňho bez ľútosti urobila. Isabeau ho brala ako člena svojej rodiny, čo bolo pre ňu to najpevnejšie možné spojenie. Prejavovala mu viac vrúcnosti a než si zaslúžil a prijala ho spôsobom, akým Snape nikdy nemohol a za to ju miloval. Isabeau postupne hojila v Hadrianovom vnútri čosi, čo si mladý čarodej dovtedy neuvedomoval, že bolo zranené.

„Počula som, že si sa stretol so Severusom.“ Ozvala sa, keďže nielen Hadrianove myšlienky sa obrátili týmto smerom. Hadrian na ňu vrhol prekvapený pohľad. Isabeau sa jeho výrazu zasmiala.

„Mám oči a uši všade.“ Prezradila stále s úsmevom. Hadrianovi zaiskrili oči pobavením a úctou. Svoju budúcnosť síce nevidel na ceste, ktorou sa rozhodla vydať Isabeau, no boli chvíle, kedy by si prial byť ako ona. Jedného dňa sa jej vyrovná mocou aj schopnosťami. Ešte nevedel presne, ako to urobí, no bol rozhodnutý vybudovať si v Británií rovnakú sieť kontaktov, z akej čerpala stará čarodejnica.

„Joseph sa o to postaral.“ Prikývol Hadrian.

„Starý Joseph to s tebou myslí dobre, len to nie vždy správne odhadne. Severus patrí k ľuďom, ktorí sa spätia oko kôň zahnaný do kúta, keď na nich začneš tlačiť. Predpokladám, že vaše stretnutie nebolo práve vrúcne.“ Odhadla.

„Myslím, že takýto typ stretnutí by sa aj do budúcnosti dal u nás dvoch považovať za tradičný. Nedá sa povedať, že by ma priamo nenávidel, ale... Ten muž mnou nesmierne opovrhuje.“ Pokrútil Hadrian hlavou. V čarodejníckom svete naňho ľudia reagovali rôznymi spôsobmi. Ten Snapeov ho trochu miatol a dráždil.

„Myslím tým... Nemal by byť skôr rád? Chápem, že nemá práve radosť z toho, že by sa mal starať o nedospelé decko, no aspoň ma nemusí vychovávať od narodenia a predsa len... Som posledným žijúcim odkazom jeho priateľov. Chápal by som, keby vedel, že som biologický syn Lily Evansovej a Jamesa Pottera, podľa toho, čo som počul, Jamesa nenávidel. Prečo by ale nenávidel syna Helené a Erica?“ nechápal Hadrian.

„Možno nie si priamo Lilyným synom, no stále si všetkým, čo mu ostalo zo starého života. Si bolestivou pripomienkou na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Žiaľ, Severus má tendenciu zabúdať, kto je skutočnou obeťou okolností. Najväčším paradoxom je, že on sám vyrastal medzi muklami.“ Prezradila Isabeau. Hadrian na ňu opäť raz obrátil prekvapený pohľad. Až potom si začal dávať dve a dve dohromady.

„Zatiaľ som sa nedostal k podrobnému preštudovaniu všetkých šľachtických rodokmeňov, ale jeho meno som medzi nimi nenašiel. Predpokladám, že pochádza z niektorého starého rodu, ale niečo nevyšlo podľa plánu? Je polovičný?“ odhadol Hadrian. Vzťahy medzi čistokrvnými a nečistokrvnými boli medzi starými rodinami kruto posudzované. A vzťahy medzi čistokrvnými a muklami boli absolútne tabu. Za čosi také by dieťa vymazali z rodokmeňa.

„Jeho matka pochádza z rodu Prince. Ako vzdor rodičom si vzala mukla a utiekla z domu. Severus mal veľmi ťažké detstvo.“ Priznala Isabeau. Hadrian vycítil, že nemala ďalej chuť rozprávať mu o tom a hoci by sa najradšej dozvedel všetko hneď teraz, netlačil na ňu. Nepohol by ňou, maximálne by ju zbytočne podráždil. Pokúsi sa nájsť iný spôsob ako sa pohrabať v Snapeovej minulosti.

„Rod Prince… Neboli to vyhlásený Majstri elixírov?“ spomenul si. Isabeau prikývla.

„Rodové schopnosti Princeovcov sa vždy obracali smerom k elixírom. Eileen, Severusova mama, bola vynikajúca, ale kvôli tomu, že ušla z domu, to nikdy nedotiahla až k majstrovskému titulu. Za to Severus, ako výsmech svojím predkom, je považovaný za zázračné dieťa. Patrí medzi najmladších elixírových Majstrov v Európe a je zároveň aj jedným z najlepších odborníkov v oblasti. Väčšinou mu v tom bránia povinnosti, ktoré má voči škole a Dumbledorovi, no keď mal čas, zúčastnil sa celosvetovej elixírovej konferencie. Zožal tam veľký úspech s vlastnou úpravou protivlkolačieho elixíru.“ Vysvetľovala. Tým Hadrianovi poskytla viac než dosť vodítok ako sa dozvedieť čo najviac o svojom zákonnom zástupcovi. Pokiaľ vyhrabe niečo, čo mu pomôže vysporiadať sa so svojím otravným poručníkom, nebude sa zdráhať použiť to.

„Ďakujem ti za pomoc, Hadrian. Kým odídeš, vezmi si ešte toto.“ Nevedno odkiaľ vytiahla veľký voňavý papierový balíček. Vnútri Hadrian našiel croissanty, dve nádobky s maslom a džemom, krabičku plnú koláčov a dózu s maslovými sušienkami. Nechala Hadriana, aby si balíček zmenšil jednoduchým kúzlom, ktoré ho naučila.

„Predpokladala si, že to vypáli nešťastne?“ opýtal sa Hadrian.

„Počítala som aj s takouto možnosťou. Ľudia vedia byť nepríjemne tvrdohlaví.“ Prikývla.

„Myslíš, že Janette Sebastienovi prezradí, že som Parselan?“ opýtal sa Hadrian. Už dlho uvažoval nad touto možnosťou. Snažil sa pripraviť na to, čo to urobí s jeho životom a reputáciou, nebolo tu však mnoho, čo s tým mohol urobiť.

„Nemohla by to urobiť ani keby chcela.“ Odvetila Isabeau s neradostným úsmevom.

„Ako to?“ ozval sa Hadrian. Keby použila mágiu, všimol by si to. Čosi také by jeho zmyslom neuniklo.

„Mágia, chlapče. Možno nepoužívam kúzla, no stále so sebou nosím zopár magických predmetov, ktoré mi dokážu nahradiť všetky kúzla. Nemyslím, že by Janette niekomu prezradila tvoje tajomstvá, to dievča je nesmierne verné, aj napriek tomu som jej ale okolo mysle umiestnila sieť, ktorá jej zabráni povedať o tom niekomu. Veritaserum by to z nej samozrejme dostalo, ale z vlastnej vôle to neprezradí nikomu.“ Vysvetlila Isabeau.

„Bude nahnevaná, pokiaľ to niekedy zistí.“ Varoval ju Hadrian.

„A ja veľmi sklamaná.“ Odvetila Isabeau. Janette bola pre ňu takmer ako vlastné dieťa. Keď malá čarodejnica nemala v čarodejníckom svete nikoho, chodievala k Isabeau, ktorá jej pomáhala a radila. To, že má vôkol mysle sieť, by zistila jedine vtedy, keby sa to niekomu pokúsila povedať.

Hadrian si pri pomyslení na vzťah medzi Janette a Isabeau náhle uvedomil jednu dôležitú spojitosť, ktorá mu doposiaľ unikala.

„Janette je jedným z tvojich špehov.“ Skonštatoval.

„Už od samého začiatku, hoci jej pár rokov trvalo, kým si uvedomila, čo vlastne robí.“ Pousmiala sa stará čarodejnica.

„Ako zareagovala?“ zaujímal sa Hadrian. Isabeau sa pobavene uškrnula.

„Začala sa skutočne snažiť. Janette je mimoriadne šikovné a bystré dievča. Albus nemal ani tušenie, že jedna z jeho prefektiek mi celé roky donášala.“ Z hlasu jej zaznievala hrdosť, keď hovorila o Janettinej prešibanosti. Hadrian si pobavene pomyslel, že by sa jej mohlo dariť aj v Slizoline.

„Vedela, kto sú Fleur a Evonna a čo sa tu dnes udeje?“ opýtal sa Hadrian.

„Nie. O Fleur sme sa rozprávali, takže pravdepodobne tušila, z akej línie pochádza, no o Evonne určite nič nevedela.“ Pokrútila hlavou.

„Už rozumiem, prečo tak rýchlo a ochotne súhlasila s Neporušiteľnou prísahou.“ Svitlo Hadrianovi. Aj keď o tom nemôže nikomu priamo povedať, ako špeh by túto informáciu mohla využiť.

„Počkať… To znamená, že jej práca u pani Malfoyovej… Nie je to až taká nešťastná zhoda okolností ako som si myslel.“ Ozval sa Hadrian. Neubránil sa podráždeniu nad tým, že sa tak ľahko nechal napáliť.

„Toto som od nej nežiadala. Okrem toho, Narcissa nie je taká chladná a krutá ako sa o nej hovorí. Zoznám sa s Naricissiným synom a pochopíš, čo tým myslím. Janette si počas školy narobila, svojím vlastným pričinením, zopár nepriateľov medzi čistokrvnými. Narcissa bola jediná čistokrvná ochotná prijať ju a zaplatiť jej takmer rovnako ako by zaplatila hocikomu inému.“ Vysvetľovala Isabeau.

„Lenže nerobí to, čo skutočne chce robiť.“ Namietol Hadrian.

„Snaží sa robiť to, v čom je dobrá, hoci to nie je jej sen. Janette je viac než schopná postaviť sa ostatným, pokiaľ má dobrú motiváciu. Aby ochránila tých, ktorých miluje, urobila by čokoľvek. Žiaľ, tá sila, ktorá ju poháňa v krízových situáciách, sa v bežnom živote vytráca. Janette je úžasná, no potrebuje pri sebe niekoho, kto ju povzbudí a dodá jej odvahu, aby išla za tým, čo chce dosiahnuť.“ Povzdychla si Isabeau.

„Očakávaš odo mňa, že budem tým, kto ju posunie vpred?“ opýtal sa Hadrian.

„Niekedy áno.“ Odvetila Isabeau úprimne.

Počas toho ako sa spolu zhovárali a pripravovali občerstvenie, jej mágia celkom vyhasla. Opäť sa zdalo, akoby sa pred Hadrianom nachádzal mukel. Bolo to neuveriteľné, vzhľadom na nesmierne zásoby mágie, ktoré sa nachádzali v jej magickom jadre. Akoby sa všetka tá mágia, ktorú použila ani nie pred hodinou, celkom vytratila. A zároveň s mágiou vymizlo aj svetlo, ktoré ju zvnútra rozžarovalo a omladzovalo.

„Skúsim to.“ Ozval sa, keď mali všetko naložené a chystali sa už len všetko to vziať a vrátiť sa k ostatným.

„Pokúsim sa pomôcť jej aspoň tak ako pomáha ona mne.“ Dodal, keď sa k nemu Isabeau otočila s nič nehovoriacim pohľadom.

„Viem, že áno. Nemôžem povedať, že by si bol skrz na skrz dobrý, ale na temnej strane tiež nie si. V tomto si podobný Ericovi. Bol to dobrý človek, ale pokiaľ sa ho dianie naokolo bytostne netýkalo, nezasahoval. Len keď niekto uškodil jeho blízkym, bol vražedným súperom. Aj svoju vojnu proti Dumbledorovi bral vážne. Tak vážne, že to nakoniec jeho aj Helené stálo životy.“ Tvár jej zahalil tieň.

„Som ako oni?“ opýtal sa Hadrian.

„Ako Helené a Eric alebo ako Lily a James?“ opýtala sa Isabeau. Hadrian sa nakrátko zamyslel.

„Obaja.“ Odvetil.

„Si iný ako James v tvojom veku. James Potter bol ako mladý drzý, bezstarostný a bláznivý. Nad ničím sa priveľmi nezamýšľal a život nebral vážne. Bol skvelým letcom na metle a ako každý Potter aj on zdedil rodinné nadanie na obranu proti čiernej mágií. Už od detstva bol zbláznený do Lily, no ona ho neznášala. Až neskôr, keď dospel a skrotol, si získal srdce Lily Evansovej.“ Na chvíľu vyzerala, že k tomu povie niečo viac, no potom len pokrútila hlavou a pokračovala v rozprávaní ďalej.

„Lily a Helené boli obe mimoriadne inteligentné a krásne čarodejnice. Obe inklinovali k elixírom a Lily vo veľkom aj k čarovaniu, čo bol dôvod, pre ktorý si k sebe našli na Rokforte cestu. Lily patrila k tým najlepším ľuďom, akých som kedy stretla. Milovala každého bez výnimky a nikdy nesúdila. Dokázala odpustiť každý jeden hriech. S Jamesom tvorili krásny pár.“ Jemne sa usmiala.

„Helené a Eric neboli o nič menej krásny pár, ale úplne iný. Kým James s Lily si našli seberovného a žili v súhre, Eric s Helené sa našli ako dve časti skladačky. Nebolo nič, čo by nezvládli, kým na to boli dvaja. Dokonca aj ich magický potenciál bol celkom odlišný. Kým Helené milovala elixíry a živelnú mágiu, Eric bol neskutočne dobrý zaklínač a odoklínač a jeden z najlepších šermiarov svojej doby. Všade tam, kde Helené strácala rozvahu, ju Eric zachovával a naopak. Nesmierne ma mrzí, že ich nikdy neuvidíš spolu. Keby mali tú možnosť vychovávať ťa, postarali by sa, aby si bol tým najšťastnejším dieťaťom na svete.“ Natiahla sa a prešla mu končekmi prstov po líci. V tom krátkom prostom geste bolo toľko nehy, že sa Hadrianovi stiahlo hrdlo a len s vypätím všetkých síl pred jej dotykom neustúpil.

„Neskôr ti o nich budem rozprávať.“ Prehovorila jemne. Na okamih sa zdalo, akoby sa jej oči podozrivo zaleskli, no potom žmurkla a bolo to preč.

„Teraz mi pomôž s táckami, nech sa môžeš rozlúčiť.“ Rozhodla. Nečakajúc na Hadriana vzala svoj podnos a vyrazila z kuchyne.

„Fleur, bolo mi cťou spoznať ťa. Mrzí ma všetok ten chaos, ktorý som spôsobil.“ Ospravedlnil sa s jemnou úklonou. Pristúpil o krok bližšie k o hlavu vyššej Francúzke, vzal ju za končeky prstov, pozdvihol si jej dlaň k perám a súbežne s tým sa sklonil, pričom naznačil bozk na chrbát Fleurinej dlane. Joseph pred pár dňami skonštatoval, že ako správny šľachtic musí dokonale ovládať etiketu. Neskôr dodal, že keď bude k ženám galantný, má omnoho väčšiu šancu, že ho budú milovať. Hadrian sa rozhodol nasledovať jeho radu, hoci z iných pohnútok než zamýšľal starý čarodej.

„Všetko je v porhiadku, 'Adrian. Rhada som ťa spozhnala.“ Fleur sa natoľko pozdávalo jeho galantné správanie, že bola ochotná odpustiť mu dnešný deň. Bol pre ňu čoraz náročnejšie nájsť muža, ktorý sa k nej správal s úctou a pritom nemal žiadne postranné úmysly. Hadrian ich síce do istej miery mal, no zamerané celkom iným smerom než na aký myslela krásna blondína.

„Evonna, aj tebe patrí moje ospravedlnenie.“ Zopakoval podobný postup ako pri Fleur, len s tým rozdielom, že pri rovnako vysokej Evonne nevyzeral ako dieťa.

„Rád som ťa spoznal.“ Dodal, keď zodvihol tvár.

„Potešenie je na mojej strane,“ odvetila škrobene. Nezdalo sa, že by sa o Hadriana zaujímala či i len spolovice tak ako mladík o ňu.

„Vaše tajomstvá uchovám v bezpečí.“ Prisľúbil vážne. Fleur vrhla pohľad na Isabeau a prikývla.

„Verhím ti.“ Povedala. Keď sa zaňho zaručila Comtesse Le Verrier, bola ochotná dôverovať mu.

„Zrejme nemáme na výber.“ Skonštatovala Evonna odovzdane. Sebastien na ňu uprel pohľad, no Evonna ho neopätovala. To bolo to jediné, čo Hadriana tešilo. Možno nehorela sympatiami k nemu, no rozhodne nezbožňovala ani Sebastiena.

„Sebastien. Mrzí ma, že sme dnes mali medzi sebou pár drobných nezhôd.“ Podal ruku staršiemu čarodejovi. Obaja si uvedomovali, že jeho slová boli výsmechom, no Sebastien sa aj napriek tomu natiahol a ponúkanú ruku zovrel.

„Nie je tu nič, čo by som ti zazlieval.“ Zaklamal hladko a pustil Hadrianovu ruku. Hadrian premohol potrebu ponaťahovať si zápästie, aby sa zbavil stŕpnutosti. Sebastien zovrel jeho ruku pevnejšie než bolo nutné.

„Janette, vždy ťa rád vidím.“ Usmial sa na známu tvár. Janette mu úsmev trochu neisto opätovala, no predsa len to bol úsmev.

„Ešte sa uvidíme.“ Odvetila.

„Kým pôjdeš do Rokfortu, nezabudni ma navštíviť.“ Pripomenula Isabeau.

„Nezabudnem. Dovidenia, Isabeau. “ Prisľúbil Hadrian. S tým sa rozlúčil s celým osadenstvom a pomaly sa dal na ústup. Kým odišiel, naposledy sa stretol pohľadom so Sebastienom. Keby sa dalo pohľadom zabíjať, Hadrian by už dávno ležal na zemi.

Keď osamel, zaviedli ho jeho kroky, na Hadrianovo prekvapenie, hlbšie do muklovského Londýna. Úplne náhodne nasadol na prvý autobus, ktorý zastavil v jeho blízkosti a asi pol hodinu sa viezol. Vystúpiť ho prinútil až revízor, ktorý nastúpil na jednej zo zastávok. Keďže nemal lístok a vyhýbal sa využívaniu mágie mimo čarodejnícky svet, šikovne mu ušiel, kým sa mu podarilo odchytiť si Hadriana a zmizol. Opäť sa vybral náhodným smerom, rozhodnutý, že zastane až keď sa dostane k miestu, kde bude stáť za to zastaviť sa.

Kroky ho nakoniec doviedli na začiatok siahodlhého trhoviska. Najskôr pokrútil hlavou, rozhodnutý pokračovať ďalej, no potom sa zarazil, a predsa len sa vybral lepšie to tam preskúmať. Asi dvakrát sa mu podarilo vykradnúť na trhy, ktoré sa zvykli konať pár kilometrov od sirotinca. Vtedy si ešte nemohol dovoliť takmer nič, mal len tie peniaze, ktoré sa mu podarilo nazbierať alebo nenápadne potiahnuť. Ako dieťa tam ale narazil na mnoho vecí, po ktorých túžil. Možno sa mu znovu podarí nájsť v trhoch tú fascináciu, ktorú cítil v detstve.

Stánky s oblečením a stravou celkom vynechal. Mal zo sebou jedlo od Isabeau, pričom silne pochyboval, že sa tu nachádzalo niečo, čo by sa mohlo rovnať jej kuchyni. Jasne si však spomínal na časy, počas ktorých ho všetky tie vône jedla lákali. Raz sa mu z peňazí, ktoré potiahol istému nepozornému podnikateľovi, podarilo kúpiť si žemľu bohato plnenú mäsom a zeleninou. Vtedy mal pocit, že nič lepšie v živote nejedol. Strava v sirotinci bola miestami priam až nechutná. Teraz mu vrecká príjemne ťažilo zlato z trezora a peňaženka so zamenenými librami.

Bolo príjemné kráčať v ruchu, kde ho nikto neregistroval. Pre predavačov bol primalý na to, aby sa oňho skutočne zaujímali a návštevníci sa viac starali o seba než o nejaké túlajúce sa decko. V čarodejníckom svete to bolo iné. Snáď každý predajca zo Šikmej uličky vedel, že bol dedičom jedného z najbohatších európskych rodov. A to mal veľké šťastie, že široká verejnosť nevedela, že bol zároveň ich Chlapcom, ktorý prežil. Našťastie bol schopný efektívne ukryť jazvu, ktorá sa v čarodejníckom svete stala poznávacím znamením Harryho Pottera.

Zastavil sa pred jedným zo staro vyzerajúcich obchodov, ktorému sa ostatní vyhýbali. To ho prekvapilo natoľko, že zastal a na chvíľu sa zapozeral do diania. Preniklo ním podozrenie, že nie všetko na tomto mieste sedí s kostolným poriadkom.

„Čarodejnícky obchod.“ Zašepkal si pre seba po chvíli. Pery sa mu skrútili v úsmeve, keď prešiel pomedzi ľudí, ktorí nieže sa nezaujímali o starý obchod, oni ho vôbec nevideli. Majiteľ naňho umiestnil podobné kúzla, aké sa nachádzali na Deravom kotlíku.

Zvonček na dverách upozornil vlastníkov obchodu, že prišla návšteva. Obchod bol prázdny a aj napriek cinkaniu sa nikto neobjavil. Len silné magické ochrany zaznamenali príchod cudzinca, zavlnili sa a napli, no nakoniec ho vpustili dovnútra. Rozhodne tu mali lepšiu sieť ochrán než v obchodoch v Šikmej uličke. Pri pohľade naokolo to tovar, ktorý obchod ponúkal, to začínalo dávať zmysel.

Hadrian, ktorý netušil, kam vstúpil, sa teraz užasnuto obzeral okolo seba. Bol trefné, že na toto miesto narazil až potom, čo sa od Isabeau dozvedel ďalšiu čriepku o živote Erica a Helené. Keby sa sem dostal predtým, pravdepodobne by odišiel bez väčšieho záujmu, no teraz… Všetky tie meče a katany, šable, sekery, dýky, vrhacie hviezdice, luky a mnoho ďalších zbraní, ktoré nedokázal pomenovať, ho náhle úprimne fascinovali. Brnenia – kožené, krúžkové, kovové a mnohé ďalšie, ho už tak hlboko nefascinovali, no kožené chrániče na zápästia sa mu pozdávali. Pripomínali mu púzdra na prútiky.

Jeho pozornosť zaujal štíhly meč s mierne zahnutou čepeľou. Zbraň sa krásne vynímala na stojane z čierneho pevného dreva, s čepeľou ukrytou v zdobenom čiernom púzdre a rukoväťou nepoškodenou, akoby bola práve vyrobená. Zdobená rukoväť končila vlčou hlavou, pričom do rukoväte niekto vyryl príbeh muža, ktorému Hadrian zatiaľ nerozumel. Tá zbraň mu doslova šepkala, aby si ju vzal. Podobný pocit zažil so svojím prútikom, keď ho prvýkrát uvidel. Hadrian pristúpil bližšie ku zbrani a bol by sa dotkol vyrezávaného povrchu, keby ho niekto nevyrušil.

„Konnichiwa!“ ozvalo sa zaneprázdnenému Hadrianovi tesne pri uchu. Prítomnosť ďalšieho človeka spôsobila, že takmer vyskočil z kože. Otočil sa sprudka k neznámemu, pripravený brániť sa, no zarazil sa pri pohľade na pobavenú mladú ženu. Oči jej veselo iskrili, keď sa dívala na Hadriana, ktorý sa snažil polapiť dych a upokojiť srdce tesne pred infarktom. Zrejme konečne narazil na personál obchodu.

„Hýbete sa ako duch!“ vydýchol namáhavo. Žena sa zvonivo zasmiala a pokrútil hlavou.

„To ty si nepozorný, chlapče.“ Odvetila pohotovo. Vzápätí jej však pohľad zjemnel.

„Nebuď zo seba taký sklamaný. Trénovala som mnoho rokov, aby som sa dokázala hýbať nepozorovane.“ Dodala už miernejšie. Až vtedy sa Hadrianovi podarilo upokojiť sa natoľko, aby si ju mohol poriadne prezrieť a preskúmať ju všetkými zmyslami.

Pokožku mala bledú, čo ostro kontrastovalo s dokonale rovnými čiernymi vlasmi, podmanivými čiernymi očami a plnými červenými perami. Črty mala jemné ako bábika, mihalnice dlhé a tmavé, šikmé oči prezrádzali jej východný pôvod. Všetko, čo na nej bolo prirodzene krásne, ešte zvýraznila jemnučkým líčením. Bola drobná, len o čosi vyššia než Hadrian, no postavu mala nesmierne elegantnú a príťažlivú. Dokonca aj Hadrian, hoci sa ešte len blížil k obdobiu, kedy sa mal začať zaujímať o opačné pohlavie, dokázal oceniť jej nesmierny pôvab. Jej krása bola možno ešte smrtiacejšou zbraňou než všetka tá oceľ navôkol.

„Kto ste?“ opýtal sa. Bola nádherná, krásou sa vyrovnala dokonca aj Fleur, hoci v sebe pravdepodobne nemala ani kvapku krvi víly. Lenže to nebolo to, čo Hadriana najväčšmi šokovalo.

„Prečo tá otázka?“ opýtala sa žena.

„Nie ste čarodejnica.“ Prehovoril Hadrian s istotou. To, čo v nej prúdilo, sa ponášalo na mágiu, Hadrian však cítil, že sa to líšilo od sily, ktorú využíval on a ostatní čarodejníci. Nebolo to ale o nič menej mocné než Hadrianova mágia a mladý čarodej nepochyboval, že so svojou silou dokázala nemenej úžasné veci, len založené na celkom inom základe.

„Opíš mi, čo vidíš.“ Požiadala ho.

„Moc. Tryská – alebo skôr sústreďuje sa – v siedmych centrách vo vašom tele. Je jednotná, a predsa sa zdá, akoby každé jedno centrum prinášalo svoju vlastnú jedinečnú silu. Niektoré žiaria jasnejšie, kým niektoré sú trochu menej výrazné ako napríklad… ehm… tretie centrum odspodu? Niekde v okolí žalúdka.“ Odhadoval Hadrian.

„Takmer ti závidím. Mne trvalo celé roky, kým som bola schopná vidieť to, čo ty vidíš prirodzene.“ Povzdychla si.

„Prečo sa tvoja moc rozdeľuje do siedmych centier? Moja moc pochádza z jediného zdroja.“ Zaujímal sa Hadrian. Mal pocit, že pokiaľ nedostane odpoveď na svoju otázku, od zvedavosti praskne.

„Pretože tvoja moc pochádza z magického jadra. Moja moc pochádza z čakier, čo je tých sedem centier, ktoré vidíš. Sú to hlavné energetické centrá, v ktorých sa ukrýva moja moc a ktoré ma spájajú s okolitým svetom. Preto sa ti moja moc zdá iná než tvoja.“ Vysvetľovala v skratke.

„Pokiaľ vieš, čo hľadať, nebudeš mať problém nájsť o tom dostatočné množstvo literatúry. Myslím, že sa ti bude páčiť, čo nájdeš. Do istej miery si aj ty schopný aktivovať tie centrá, hoci je to náročný proces, keďže v tebe je už aktivovaný celkom iný druh energie. Pravdepodobne by bolo pre teba zbytočné snažiť sa aktivovať ich.“ Pokrčila plecami.

„Prečo by to pre mňa malo byť zbytočné?“ nemohlo byť zbytočné aktivovať to, čo v sebe nosila ona.

„Trvá roky, kým sa ti podarí dostať na úroveň, pri ktorej budeš schopný ovplyvňovať nielen seba, ale aj svoje okolie. S magickým jadrom to máš jednoduchšie, najmä, pokiaľ oplývaš takou zásobou mágie. Okrem toho je nesmierne zriedkavé, aby sa čarodejníkovi podarilo prebudiť v sebe iné druhy energie.“ Kývla hlavou smerom k Hadrianovmu hrudníku, akoby tušila, kde cítil svoje magické jadro, keď obrátil svoj pohľad dovnútra.

„Pri pohľade na teba vidím to isté, čo ty pri pohľade na mňa. Len ja, na rozdiel od teba, rozumiem tomu, čo vidím.“ Uškrnula sa.

„Znepokojivé, ale rozumiem.“ Odvetil Hadrian.

„Myslel som si, že moje nadanie spočíva v cítení mágie. Prečo potom dokážem vnímať aj tvoj druh energie?“ zaujímal sa.

„Tvojím darom nie je cítenie mágie, len ju vnímaš silnejšie, pretože ťa obklopuje celý život. Časom zistíš, pokiaľ budeš svoje nadanie rozvíjať, ktoré všetky energie si schopný vnímať. Svet je plný energetických centier a siločiar, ktoré nás obklopujú na každom kroku. Málokto ich ale dokáže vnímať.“ Vysvetľovala.

„Mimochodom, som Narumi.“ Predstavila sa.

„Hadrian. Hadrian Cashore.“ Odpovedal Hadrian. Narumin pohľad sa rozšíril.

„Ericov syn?“ opýtala sa. Hadrian pomaly prikývol. Opäť ďalší človek, ktorý poznal jeho rodičov? Tu to neočakával.

„Poznala si ho?“ opýtal sa.

„Veľmi dobre.“ Prikývla. Premerala si ho zamysleným pohľadom, pričom Hadrian cítil, že jej oči nie sú tým jediným, čím ho skúmala.

„Toto vyzerá na priveľkú zhodu náhod, aby to nebolo naplánované. Energie ťa priviedli za mnou, čo nasvedčuje tomu, že patríš k Ericovi, ale tvoja mágia je iná než tá jeho. Priveľmi namiešaná, priveľmi odlišná. Poznám magickú stopu Erica aj Helené a ty sa na Erica až tak neponášaš. Na Helené áno, o tom niet pochýb, no na Erica menej. Nie si Ericov pokrvný syn.“ Skonštatovala pevne. Hadrian nevedel, čo povedať. Narumi si bola svojím tvrdením istá, mágia jej povedala, kým bol a proti tomu sa nemohol hádať. Len ako jej zabrániť, aby sa v tom nezačala hrabať hlbšie?

„Zostaň pokojný. Nemusíš mi nič vysvetľovať. Eric ťa prijal ako svojho a toho sa budem držať. Nie je na mne, aby som skúmala jeho dôvody, keď sám nepovažoval za nutné prezradiť mi to.“ Zarazila ho, kým vôbec stihol čokoľvek vymyslieť.

„Erica bol pre mňa ako rodina. Pokiaľ ťa sem zaviedli energie, už vieš, že bojoval aj s mečom, nielen s prútikom.“ Vrhla pohľad na meč, ktorý Hadrian predtým študoval.

„Toto nie je zbraň pre teba. Túto katanu ukuli pre jedného z našich najznámejších bojovníkov. Podľa legendy je v nej stále uväznená jeho duša, čakajúca na blázna, ktorý ju vyslobodí.“ Vysvetľovala Narumi.

„Prečo predpokladáš, že toto nie je meč pre mňa?“ zaujímal sa Hadrian. Ten meč bol úchvatný. Ešte stále cítil jeho volanie, stačilo sa len otočiť a vziať si ho.

„Ja to viem. Tento meč je priveľmi špecifický pre niekoho natoľko špecifického ako si ty.“ Zamyslene si ho premerala.

„Cítil si jeho volanie.“ Skonštatovala. Hadrian len prikývol na súhlas.

„Nikdy si nedržal v ruke meč, nemýlim sa?“ hoci to nakoniec obrátila na otázku, odpoveď už vedela. Hadrian aj napriek tomu pokrútil hlavou. Narumi plavne prešla okolo Hadriana, vzala meč zo stojana a jediným hladkým pohybom vytiahla zbraň z púzdra. Oceľová čepeľ sa leskla, akoby ju pred okamihom vyleštili, takmer dokonale nepoškodená a pravdepodobne aj vražedne ostrá. Po celej dĺžke čepele sa stredom tiahol nápis v japončine, čo bol jazyk, ktorý bol Hadrianovi celkom cudzí.

„Mou donna mirai mo ukeireru. Prijmem čokoľvek mi budúcnosť prinesie.“ Preložila Hadrianovi znaky na čepeli. Na Hadrianovo prekvapenie otočila katanu rukoväťou k Hadrianovi.

„Mám si ju vziať?“ opýtal sa prekvapený chlapec. Zo strachu, že by si to mohla rozmyslieť ani nečakal na odpoveď a zovrel zdobenú rukoväť v dlani. Narumi mu nebránila, keď si ju prechytil, aby sa mu lepšie držala a ustúpila, aby sa mohol skusmo rozohnať a zoznámiť sa so zbraňou. Na pery jej vystúpil pobavený úsmev, keď sledovala Hadrianovo nadšenie z meča. V tomto bol ako každý iný malý chlapec, ktorému by sa dostala do ruky nebezpečná hračka. A sledovala ho aj v okamihu, keď chlapec zamrzol a zostal strnulo stáť, kŕčovito zvierajúc rukoväť meča. Jediné, čo mu bránilo pustiť zbraň na zem, bolo vedomie, že držal prekliato hodnotnú vec. Hoci by mu Narumi odpustila, keby katanu pustil, mal u nej dobré body, že myslel na jej bezpečnosť. Chlapec inštinktívne zavrel oči, ponorený do svojho vnútra a diania vo vlastnej duši a mysli.

„Uvoľni zovretie.“ Prikázala Narumi pokojne. Keď sa nepohol, pristúpila bližšie a obalila Hadrianove prsty svojimi.

„Hadrian, pusti ten meč!“ ťažko povedať, či k Hadrianovi prenikla skôr ostrosť Naruminho hlasu alebo teplo jej rúk, no rukoväť meča pustil. Tlak v jeho vnútri sa náhle stratil, keď sledoval ako Narumi zachytila katanu a zjavne bez akejkoľvek námahy ju držala v ruke. To, čo sa na Hadriana vrhlo ako vyhladovaný pes a takmer ho zmietlo so sebou, na ňu zjavne nemalo nijaký vplyv.

„Bola to pasca. To volanie, ktoré ma už od začiatku lákalo, bola pasca.“ Vydýchol rozochvene. Práve dostal veľmi cennú lekciu o magickom svete. Spomenul si na dušu bojovníka, ktorá podľa legiend ostala uväznená v meči.

„Vedomie katany alebo aj duch meča, pokiaľ to tak chceš nazvať. Tí najlepší a najsilnejší majstri dokázali do zbraní vložiť vedomie. Často to bola uväznená nižšia bytosť alebo démon ničiteľ, ktorého sa im takýmto spôsobom podarilo spútať. Nikdy to ale nebol človek. Ľudská duša je nesmierne špecifická a krehká, nie je možné dlhodobo uväzniť ju alebo jej časť, bez toho, aby nedošlo k poškodeniu. Táto zbraň patrí medzi tie najvzácnejšie a najsilnejšie, ktoré uchovávam. Pokiaľ nie je ten, kto sa jej zmocní, dostatočne fyzicky a psychicky silný, nakŕmi sa z jeho sily. Je v nej spútaná duša démona, ktorý zničil tri dediny a počas svojho vyčíňania zabil tisícky ľudí.“ Kým vysvetľovala, zasunula čepeľ naspäť do púzdra a uložila ho naspäť na svoje miesto. Hadrian sa zachvel, keď sa díval na zdanlivo obyčajnú zdobenú zbraň.

„S tebou nič nerobí.“ Prehovoril potichu, hlboko otrasený tým, čo sa udialo. Hovorili o ňom, že bol okulument, ba čo viac, on sám bol o sebe presvedčený, že mal silnú myseľ. A predsa, keď sa ocitol v súboji s dušou meča, cítil, že nemal najmenšiu šancu. Ešte teraz sa chvel pri spomienke na zlovestnú prítomnosť cudzieho vedomia vo svojom vnútri.

„Keď som bola malá, urobil mi môj majster to isté, čo ja tebe. Tiež som podľahla zvodom podobnej zbrane a zatúžila som po nej. Lenže ja, narozdiel od teba, som vedela, čo môže snaha ovládnuť zbraň s vlastnou vôľou urobiť s človekom.“ Priznala.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Hadrian.

„Omdlela som. Keď sa im podarilo prebudiť ma, bola som bledá ako smrť, obratá o polovicu životnej energie. Ty si sa aspoň snažil ubrániť sa a udržal si ho na uzde, hoci len krátkodobo. Ja nie. Keď prišiel útok, nemala som najmenšiu šancu. Bez boja som sa mu poddala.“ Pokrútila hlavou.

„Tvoj otec to zvládol podobne ako ty. Nebol okulument, no už od detstva ho cvičili v umení chrániť si myseľ.“ Prezradila s miernym úsmevom. Hadrianovi sa rozjasnila tvár.

„Koľko mal vtedy rokov?“ zaujímal sa.

„O rok menej než ty.“ Odvetila.

„Poznala si ho už vtedy?“ opýtal sa prekvapene. Narumi mu venovala pobavený úsmev, tváriac sa, akoby nerozumel vtipu, na ktorom sa ona znamenite zabávala. Hadrian sa pokúsil predstaviť si vedľa seba malú Narumi a detskú verziu Erica, no veľmi sa mu to nedarilo.

„Poznala.“ Prikývla, snáď ešte väčšmi pobavená než predtým.

„Je to trochu frustrujúce, hm? Všetci poznajú tvoj pôvod. Stačí, aby si sa predstavil a všetci vedia, kým si.“ Podotkla.

„Niekedy. Väčšinou. Štve ma skôr to, že všetci poznajú mojich rodičov, ich príbehy a všetko, čo vykonali. Ja som ich nikdy nevidel, nebol som súčasťou ich životov a nikdy ani nebudem. A predsa ma všetci považujú za ich súčasť a za ich nasledovníkov.“ Keď myslel na Erica a Helené, miešalo sa v ňom toľko emócií, že sa v nich sám nedokázal vyznať.

„Helené som nepoznala ani spolovice tak ako by som si priala. Žiaľ, nemali sme dosť času, aby sme sa lepšie spoznali. O Ericovi by som ti ale mohla rozprávať celé hodiny a stále by to nebolo dosť. Chceš o ňom niečo vedieť?“ opýtala sa jemne. Hadrian so stiahnutým hrdlom prikývol. Neodvažoval sa prehovoriť nahlas, zo strachu, že by na ňom spoznala vír emócií, čo ním lomcoval.

„Eric patril k tým, ktorí sústavne hľadali zmysel svojho života. Na seba bol vždy omnoho tvrdší než na ostatných, nebol so sebou spokojný, až kým všetko dokonale nezvládol a aj potom si našiel novú úroveň, ktorú mohol dosiahnuť. Podobné to bolo aj so šermom. Keď sme prvýkrát skrížili meče, ledva zvládol udržať zbraň v rukách. Celé roky tvrdo drel, až kým sa mi v súboji nedokázal ubrániť. V Európe patril medzi najlepších vo svojej vekovej kategórií, no aj napriek tomu sa vždy vracal a po každom víťaznom súboji trénoval ešte tvrdšie než predtým. Taktiež bol nesmierne inteligentný, čo len mu len potvrdil Triediaci klobúk, keď ho zaradil do Bystrohlavu.“ Mierne sa uškrnula.

„Helené bola o dva roky mladšia než on. Prvé tri roky na Rokforte sa viac menej ignorovali, obaja zahltení svojimi povinnosťami, až kým nenašli prierez, ktorý ich oboch náhodne spojil. Helené sa v škole venovala elixírom, kým Erica fascinovalo zaklínačstvo a odoklínačstvo. To neboli celkom profesie, ktoré by mali mnoho spoločného. Neskôr, keď Eric zistil, že aby dosiahol svoje plány, potrebuje dokonale zvládnuť elixíry, našiel si cestu k Helené. Bez ohľadu na to, že bola o dva roky mladšia, bola v elixíroch najlepšia na Rokforte. Netrvalo dlho, kým sa spriatelili, obaja boli totižto mimoriadne nadaní a inteligentní a hoci boli odlišní, dokázali sa navzájom ťahať tým správnym smerom. Ericovi trvalo takmer celý rok, kým si uvedomil, že sa do Helené zamiloval. Helené to trvalo dva roky.“ Zasmiala, hoci jej oči zatieňoval smútok.

„Mal by si vidieť ako sa Eric zmenil, keď spoznal Helené. Stala sa zmyslom jeho života, centrom jeho existencie. Zapálila v ňom plameň na miestach, kde nikto netušil, že by mohol zahorieť. Eric celý život hľadal svoje miesto na svete, no až keď spoznal Helené a zaľúbil sa do nej, pochopil, že jeho osud smeroval k nej.“ Clivo sa usmiala. Vzápätí sa uškrnula a žmurkla na Hadriana.

„Nie, nebola som doňho zamilovaná. Skôr sa dá povedať, že mi bol spoločníkom a priateľom v časoch, keď som pri sebe nemala mnoho ľudí.“ Dokonale odhadla smer jeho myšlienok. Hadrian sa podozrievavo zamračil. Nebolo to prvýkrát, čo mal pocit, že mu liezla do hlavy. Narumi mu venovala nevinný úsmev, akoby presne vedela o jeho podozreniach.

„Nejdeme sa radšej posadiť dozadu? Toto vyzerá na dlhý rozhovor a mne sa nechce celý čas stáť.“ Navrhla. Nečakajúc na Hadriana sa vybrala na druhý koniec obchodu k ťažkému závesu, ktorý oddeľoval obchod od zvyšku stavby.

„Čítaš mi myšlienky?“ nevydržal to Hadrian. Narumi so smiechom odhrnula záves a zmizla za ním.

„Celý čas!“ ozvala sa jej tlmená odpoveď. Šokovaný Hadrian nemo nasledoval jej kroky. Keď už nič iné, mohol povedať, že v trhol našiel rovnakú fascináciu ako kedysi.